Čo teraz? Alebo Ako pomaly odchádza jedna nezabudnuteľná partia

Autor: Marián Lacko | 9.5.2011 o 23:49 | (upravené 10.5.2011 o 0:00) Karma článku: 4,02 | Prečítané:  423x

Legendy odchádzajú. Celkom normálny, prirodzený jav. Čas, totižto, nemožno zastaviť. Jedine v spomienkach. A tak dnes, možno trochu dojatý, píšem tieto slová. Písal sa rok 1994. Mal som jedenásť a v hranatej prilbe sa po klziskách preháňal Peter Šťastný. Počas olympiády v Lillehammeri sme ako deti prvýkrát pocítili veľkú hokejovú radosť i sklamanie zároveň. Porazili sme Kanadu, čomu vtedy nikto nechcel od radosti uveriť. Následne na to sme zažili aj prvé sklamanie – prehrali sme v predĺžení s Rusmi. Podstatné však bolo, že sme sa s odstupom času všetci tešili z pravej hokejovej eufórie a najmä z „generačnej“ výmeny a spolupráce v podobe Peťa Šťastného a Mira Šatana

Eufória z Lillehammeru ešte neskončila a bola tu znovu. V Poprade a v Spišskej Novej Vsi sme hrali majstrovstvá sveta – v C skupine. „Bratov“ Čechov po rozdelení republiky katapultovali hneď do A kategórie. Nevadí. Naši chlapci poctivo dreli, vyhrávali a prebojovali sa do B kategórie.

Stal som sa členom Slovenského hokejového klubu. Prvý zvláštny pocit hrdosti a vlastenectva.

V roku 1995 sme sa prebojovali do A kategórie medzi elitu. Paráda. Eufória gradovala.

Prišli prvé majstrovstvá v A kategórii pre náš team, pre našich hrdinov. Remizovali sme s Kanadou. Zachránili sme sa a Česi boli prvýkrát majstri. Varholík, Rybovič, Jánoš, Smerčiak, Vorobeľ, Petrovický, Jasečko, Daňo, Pucher, Kolník, Haščák, Cíger, Sekeráš, Plavucha, Medřík, ale už aj mladíci Demitra, Šatan, Pálffy, Višňovský. Nezabudnuteľné.

Zrazu tu bol rok 2000 a eufória taká, ako nikdy dovtedy. S batohom na pleciach som sa ponáhľal zo školy, aby som ako 17 ročný gymnazista, stihol sledovať víťazné semifinále s Fínmi. Prišiel nový tréner - pán tréner –Ján Filc. Vo finále sme prehrali s Čechmi. Rýchlo sme si nechali streliť tri góly... Prehrali sme 5 : 3. Nevadí. Slovensko sa definitívne stalo hokejovou krajinou.

Prišiel rok 2002. Prišli najkrajšie hokejové zážitky, najkrajšie hokejové spomienky, v najkrajšom študentskom – vysokoškolskom období. Nikto mi nevymaže spomienky na nezabudnuteľný obrat vo štvrťfinále s Kanadou. Prehrávali sme 2 : 0. K veľkému obratu zavelil Peter Bondra. Po zápase sme takmer zvalili internát...hoci bol prakticky nový. Nervy gradovali v semifinále so Švédmi, no Lašákov semafor, zákrok z ríše snov v predĺžení, už akosi predurčil, kto pôjde do semifinále. Citrón so Žigom svojimi premenenými nájazdmi, rozpútali na Slovensku hokejové šialenstvo. A bolo tu veľké finále proti veľkému Rusku. Náš gól v prvej minúte a nezabudnuteľný Bondrov víťazný sto sekúnd pred koncom. To, čo nasledovalo, netreba opisovať.

Na druhý deň som kráčal na fakultu v Trnave a asi desaťkrát som si neopísateľne hrdo opakoval: „Kráčaš v krajine majstrov sveta!“ A ešte niečo. Všetci, ktorí sme išli na skúšku so staršej slovenskej literatúry sme dostali jednotku. Dôvod? Pretože sme MAJSTRI SVETA !!!

Myslím, že mená zlatých slovenských hokejistov nemusím pripomínať...Sú a budú ľahko dostupné všade...

V nasledujúcom roku sme získali bronz. O víťazstve rozhodol Paľo Demitra. Vyhrali sme s Čechmi, pre mnohých Slovákov, to bolo viac, ako keby sme obhájili zlato. Komentátor doslova škriekal od radosti. Mali sme tretiu medailu za posledné štyri roky. A kompletnú sadu.

Niečo sa však zmenilo. Začal som si uvedomovať, že naši hokejoví hrdinovia nemôžu hrať večne a že skôr, či neskôr príde na Mirove Šatanove slová. Po získanom zlate z Gotteborgu upozorňoval na fakt, že aj ich raz bude treba nahradiť. Že v slovenskom hokeji sa musí čosi zmeniť. Že sa musí zmeniť práca s mládežou...ale nezmenila sa. Na to sme na Slovensku už zviknutí.

Čas plynul...a prišiel rok 2010. A veľká olympiáda. Nikomu nevadilo, že zápasy sú v noci a skoro ráno. Na to už sme boli zvyknutí z Nagana 1998. Naši páni hokejisti hrali, snáď, svoje najlepšie zápasy. Neviem už prečo, ale víťazné štvrťfinále so Švédmi som počúval v rádiu. Myslel som, že redaktor stratí hlas. A prišlo to semifinále. Dá sa naň zabudnúť? Dá sa zabudnúť na smolu Paľa Demitru v posledných sekundách zápasu? Dá sa zabudnúť na porážku s Fínmi v boji o bronz. Nie.

A prišli vysnívané domáce majstrovstvá sveta. Uvedomujem si jednu vec. Nevadí mi, že to dopadlo tak, ako to dopadlo. Aspoň sme sa rozlúčili výhrou a nie prehrou. Oveľa smutnejší je človek z toho, že je to akýsi začiatok konca jednej veľkej nezabudnuteľnej hokejovej partie. Po Peťovi Bondrovi a Žigovi Pálffym, odchádza hokejový „majster Pavol“ a s ním nezabudnuteľný obranca „Višňa“. Postupne budú odchádzať ďalší. A v SZĽH sa stále nič nedeje a neudeje. Lebo sme na Slovensku, lebo „prezident“ Široký, asi stále nie je dostatočne Široký... Ale, vraj, už končí...Alebo si iba vymieňa stoličku? Ak už po týchto majstrovstvách – a dostavaní haly za 96 mil. eur nebude dosť širokým, tak asi nikdy... Nechcem to radšej rozoberať. Nie.

Je mi, totižto, zle aj z toho, čo sa deje, presnejšie nedeje s našou hokejovou mládežou. V žiackych, dorasteneckých, juniorských, ale aj v A tímoch niektorých klubov sa objavujú mená hráčov „sponzorských otcov“ na úkor talentovaných, no žiaľ, finančne nezabezpečených detí. Nehovorte mi, že nie...

SR 20 pravidelne v posledných rokoch bojuje o záchranu v A kategórii, SR 18 už z nej vypadla.

Veľmi rád by som sa mýlil. Myslím, že oprávnene sa však obávam toho, že príde na dlhú dobu obdobie bez hokejových hrdinov, že mládež a deti nebudú mať takých hrdinov, s akými sme vyrastali my... a tak veľmi by som chcel, aby ich mali. To by sa však muselo veľa zmeniť.

Ďakujeme Paľo, ďakujeme Ľubo, ďakujeme PÁNI HOKEJISTI za všetko, čo ste pre Slovensko získali a dokázali v ére jeho samostatnosti. Ďakujem za slzy radosti i sklamania, za vytvorenie pravého pocitu vlastenectva, za váš hokej !!! Nech vás Pán Boh žehná !!!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?